O koučovaní na školách

Koncom minulého roka som mala možnosť prednášať o koučingu skupine stredoškolských učiteľov na konferencii Americkej obchodnej komory Vision for Growth. Je to pre mňa jedna z viacerých možností počas roka, kedy sa môžem stretnúť a rozprávať so skupinou učiteľov nielen o tom, ako uplatniť koučovací prístup vo svojej praci, ale aj o tom, aké to vlastne je pracovať s dnešnou mladou generáciou.

Pamätám si túto istú prednášku na tej istej konferencii v roku 2018 – z pôvodne zamýšľanej prednášky o koučovaní sa razom stala improvizovaná prednáška o práci s odporom. Nie je to totiž také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Na jednej strane stoja totiž klasické koučovacie mantry:

  • Pýtajte sa otvorené otázky
  • Hľadajte riešenia spoločne, neponúkajte vlastné
  • Na konci rozhovoru by mal byť „akčný plán“, alebo teda čo vlastne študent konkrétne urobí ako výsledok vášho rozhovoru
  • Akčný plán si zostavuje študent, vy mu ako učiteľ využívajúci koučovanie len pomáhate vhodnými otázkami

(Viac o tom, čo je to koučing nájdete v tomto blogu alebo v tomto podcaste)

 

 

Zaiste sú to dobré odporúčania. S jedným háčikom. Platia iba vtedy, ak študent chce spolupracovať a teda rozprávať sa s vami.

Práve preto som prednášku v roku 2019 namixovala z oboch prvkov – prácou s odporom a koučovania. Dovoľte mi podeliť sa s vami o pár kľúčových bodov a myšlienok, o ktorých sme s učiteľmi hovorili.

Práve neochota spolupracovať či rozprávať sa zo strany študenta je jednym z najčastejších dôvodov zlyhania koučovania na školách. Študent neodpovedá, nespolupracuje, nevie, čo chce, čím učiteľ ľahko a celkom pochopiteľne dospeje k záveru, že to koučovanie naozaj nefunguje.

Koučovanie skutočne nefunguje, ak druhá strana nespolupracuje. Odborne to môžeme nazvať aj tak, že druhá strana je v odpore. Akokoľvek závažne to znie, nie je to však také zlé. Treba si len uvedomiť, že odpor je v podstate regulácia blízkosti, veľmi často nevedomá regulácia. Čo to znamená? Že sa s tým dá pracovať, že je to niečo, čo môžeme zmeniť a vytvoriť si s druhou stranou bližší vzťah, ktorý následne už samotný koučing umožní. Ako na to?

  1. V provm rade si treba uvedmiť, že práca s odporom nie je jednorázová záležitosť a pripraviť si dostatok trpezlivosti.
  2. Pomáha rozprávať sa o téme, ktorú prináša študent, aj keď je zdanlivo „mimo“ toho, o čom sa chcete rozprávať
  3. Pomáha rozprávať sa o emóciách a vyjadriť k nim pochopenie (napr. „Chápem, že sa ti nechce chodiť do školy“ , „musí to byť náročné, ak všetci od teba chcú vedieť, čo chceš ďalej robiť a ty sám si nervózny z toho, že ešte nemáš odpoveď“ „aké to pre teba je rozmýšľať o budúcnosti?“) Dôležité je, azda najdôležitejši z celého procesu, že žiadna emócia by nemala byť tabu – uvedomte si, aký obrovský dar dáte mladému človeku, ak ho zrazu (a možno prvýkrát v živote) niekto prestane posudzovať, ale prijme jeho prežívanie také, aké skutočne je.
  4. Až keď sa dokážete porozprávať otvorene a bez hodnotenia o tom, ako to študent má a aké má dôvody na svoje správanie (napríklad, že odmieta odpovedať na otázky) potom môžete začať využívať koučovacie techniky (stanovenie cieľa, pochopenie toho, čo sa teraz deje, vytvorenie akčného plánu)
  5. Dôležitý je ešte jeden bod. Ak študent neurobí to, na čom ste sa dohodli, pokúste sa zostať v chápajúcom a neposudzujúcom nastavení. Namiesto výčitiek a hodnotení („zasa si neurobil to, na čom sme sa dohodli“) pokračujte v konverzácii koučovacím spôsobom („premýšľam, čo ti zabránilo spraviť to, na čom sme sa dohodli?“ „čo sa musí stať, aby si to spravil?“ „ako ti v tom ja viem pomôcť?“)

 

Koučovanie na školách nie je jednoduchá oblasť. V tejto súvislosti mi napadá myšlienka vedca Slavy Epsteina: Teoreticky je teória a prax to isté, v reálnej praxi je to veľký rozdiel. Z môjho pohľadu je úspešná aplikácia koučovania nielen o zručnostiach daného učiteľa v koučovaní, ale aj v práci s odporom či v motivačných rozhovoroch – a vzdávam veľkú poklonu všetkým, ktorí sa na túto cestu vydali. Zároveň rozumiem aj tým, ktorí (ešte) nie. Na reálne uplatnenie koučovacieho prístupu v školstve je totiž treba oveľa väčšia zmena ako len naučiť učiteľov nové zručnosti. To už je ale úplne iná téma.